Kárne výbory v prvej republike

Postavenie dôstojníckeho zboru v medzivojnovom Československu bolo formované mnohými protichodnými tendenciami. Na jednej strane československí dôstojníci reprezentovali ideály novej, demokratickej republiky, ktorá sa vymedzovala voči svojej habsburskej minulosti, vrátane kastového, od širšej spoločnosti odrezaného postavenia rakúskeho dôstojníctva. Na strane druhej bolo dôstojnícke povolanie v novom štáte úzko späté s reprezentáciou dobrého mena armády a udržalo si identitu špecifického stavu. Ten bol vnímaný optikou často problematického pojmu „česť“, a na jeho disciplináciu bola využívaná inštitúcia kárnych výborov.  

Habsburskí dôstojníci boli ideálom cti priam zviazaní. Tým sa neodlišovali od iných armád „starých“ režimov. Kódex cti, vzývaný v predpisoch a príručkách, však len rámcovo určoval dôstojníkove povinnosti voči stavu, armáde a panovníkovi. Nikde však taxatívne nemenoval, ktoré akty sú jeho porušením. Príručky mohli udávať všeobecne uznávané príklady, no či bola reakcia správna, rozhodoval čestný súd, od roku 1871 čestná rada (Ehrenrat). Tie boli zložené z dôstojníkov previnilcovho pluku a vnášali do rigidnej armádnej hierarchie prvok stavovskej skoro až samosprávy, založenej na zdieľaných hodnotách. Tie mohli byť a často aj boli v priamom rozpore so zákonodarstvom rakúsko-uhorského štátu a hodnotami občianskej spoločnosti, keďže mohli vyžadovať explicitne nelegálne nástroje, ako bol súboj, „strestanie zbraňou“, alebo odporučenie samovraždy. Tento hodnotový systém mal za následok oddialenie dôstojníckeho stavu od širšej spoločnosti, typické pre dynastické režimy. 

Spôsob vnímania cti a disciplinácie dôstojníkov sa premenil po vzniku Československa. Čestné rady zanikli, už v roku 1918 ich nahradili disciplinárne výbory. Tie priniesli zmenu pohľadu na to, čo má byť obsahom dohľadu brannej moci na chovanie dôstojníckeho zboru. Ich fungovanie bolo značne improvizované, v mnohých prípadoch závislé na predchádzajúcej praxi a k nespokojnosti vojenskej správy stále vykazovalo nežiadaný prvok „samosprávy“ na úkor podriadeniu štátu a jeho brannej moci.

Disciplinácia dôstojníkov tak bola v roku 1923 kodifikovaná novými služobnými predpismi. Pri tvorbe zákonných noriem došlo na kodifikáciu vojenského kárneho práva, ktoré malo trestať prehrešky proti povinnostiam stavovským, teda agendu bývalých disciplinárnych výborov a čestných rád. Šlo o zákon 154/1923 Sb. o vojenském kázeňském a kárném právu, jakož i o odnětí vojenské hodnosti a přeložení do výslužby řízením správním (novelizovaný zákonmi č. 55/1927 Sb. a č. 64/1935 Sb.), pričom výkon kárneho práva špecifikoval Služební předpis pro kárné výbory A-XIV. Kárne právo sa netýkalo iba aktívnych dôstojníkov, ale všetkých gážistov, vrátane dlhšie slúžiacich poddôstojníkov, ako aj dôstojníkov v zálohe a vo výslužbe. Na rozdiel od kázeňského práva, ktoré sa týkalo iba previnení v aktívnej službe (a vzťahovalo sa tak aj na vojakov konajúcich základnú vojenskú službu, prípadne vojakov mobilizovaných), kárné právo sa vzťahovalo aj na poklesky mimo službu.

Dovtedy  „samosprávnu“ formu dôstojníckej (seba)disciplinácie dostala na starosť priamo vojenská správa. Tá podľa predpisu menovala do kárnych výborov dôstojníkov, ktorí mali v zákonnom rámci rozhodovať nad previneniami proti stavovským povinnostiam. Ostáva však moc výboru nad určením toho, čo previnením je a čo nie. „Povaha věci vylučuje, aby byl podán přesný výčet poklesků,“  čo je vyčítané zákonu od momentu jeho zrodu. Československí dôstojníci na rozdiel od svojich habsburských predchodcov, mali o mnoho menej praktických príručiek venujúcich sa kárnemu riadeniu, ktoré sa navyše venovali skôr praxi kárneho riadenia, než aby pred jeho príčinami varovali.

Už pri disciplinárnych výboroch a dôvodovej správe kárneho zákona jeho výklady explicitne zdôrazňovali rozchod s dôstojníckou cťou ako objektom kárneho riadenia a jej nahradením dobrým menom vojska. Ako sa písalo v Důstojnických listech: „Chráněným právním statkem není tu tedy čest voj. gážisty ani čest stavu voj. gážistů, jak tomu bylo za starého Rakouska, nýbrž jen odlesk cti vojenského stavu, k němuž náležejí všecky voj. osoby (tedy i mužstvo) v očích občanské veřejnosti, t. j. dobré jméno vojska (...) Za starého Rakouska měl výraz poškození nebo ohrožení stavovské cti jiný význam. (...) Meřítkem tu byla tedy tíže poklesku a nikoliv okolnost, dověděla-li se o něm občanská veřejnost, či se o něm dověděti mohla.“

Prax samotných riadení bola často o mnoho pestrejšia a problematickejšia, než očakával zákon, predpisy a vlastne aj vojenská správa. Fungovanie kárnych výborov ukazuje pretrvávajúce zvláštne postavenie dôstojníckeho povolania v demokratickej republike a vysokých nárokov naň kladených. Síce má byť „odrakúštené“, realita však bola komplikovanejšia. Kárne výbory postupne ukončili svoju činnosť behom roku 1939, boli však obnovené v exilovej armáde, aj keď sa v nej, aj v povojnovom období stali často nástrojom politickej perzekúcie. V roku 1948 boli zrušené, ich funkciu prebrali takzvané čestné dôstojnícke súdy.

Fond Kárné výbory 1923–1939 je dostupný vo Vojenskom ústředním archivu – Vojenskom historickom archivu v Prahe na Ruzyni. Spisy, ktoré obsahuje, sú výnimočným vhľadom do každodenného života a hodnotového sveta medzivojnovej brannej moci v Československu.

Michal Cáp