Carl von Clausewitz - život vojaka, teoretika a filozofa vojny II.

Carl Philipp Gottfried von Clausewitz (1780-1831) je doteraz považovaný za jedného z najvýznamnejších, ak nie za najvýznamnejšieho mysliteľa venujúceho sa vojenskému umeniu. Nešlo však o teoretika “od stola,” či nepraktického, do veže zo slonoviny uzavretého filozofa. Od trinástich rokov slúžil v pruskej armáde, v ťaženiach v rokoch 1793 – 1795, 1806, 1812 – 1813, 1815 a 1831, sa priamo zúčastnil minimálne 32 bitiek, niekoľkých obliehaní, vrátane útoku na zákopy, “malej vojny,” organizácie sanitárneho kordónu, ako aj jazdeckého útoku na pripravené pechotné karé, pri ktorom bol ranený bajonetom do hlavy. Zároveň bol pod ním minimálne raz zastrelený kôň a celý život niesol zdravotné následky po zimnom ťažení v Rusku, ktoré zlomilo Napoleonovu Veľkú armádu.

Clausewitz sa snažil svoje skúsenosti, ale aj štúdium minulých ťažení, v záujme poznania využiť na vytvorenie obecnej filozofie vojny, nie iba mechanického návodu, akým dovtedy (a často doteraz) oplýval žáner “vojenského myslenia.” Bol zároveň produktom neskorého osvietenstva, s jeho dôrazom na význam vzdelania a racionálneho myslenia, ako aj raného romantizmu. Vďaka duchu doby si naplno uvedomoval silu vášní, emócií a náhody, ktoré hýbali osudmi jednotlivcov, národov a armád.

Väčšinu svojho života bol štábnym dôstojníkom (znovu pripomeňme že v dobách, kedy v boji strácali život aj veliaci generáli) avšak na vojnu a vojenstvo sa nepozeral len ako na remeslo, ale aj ako na fenomén. Ak má byť vojenské remeslo správne vykonávané, musí byť najprv tento fenomén pochopený. Vzhľadom na to, že jeho práce doteraz ovplyvňujú profesionálne vzdelávanie na vojenských akadémiách a cyklicky sa vedú debaty o jeho význame a/alebo nepodstatnosti, tak môžeme skromne konštatovať, že minimálne pomohol iniciovať nový spôsob uvažovania o vojne.

Ako však bolo jeho myslenie ovplyvnené jeho skúsenosťami? Akým spôsobom sa dopracoval k základom svojich teórií? Čo bol preňho bod zlomu?

Prvý diel nájdete TU

Otras a začiatky myslenia o vojne

Dvojitá bitka u Jeny a Auerstadtu rozdrvila pruskú armádu, jej friedrichovský mýtus a na čas aj ašpirácie Pruska na postavenie veľmoci. Clausewitzom porážka hlboko otriasla, ako sa zveril v listoch svojej láske Marie. Ovplyvnila ho podobne, ako v tej dobe v Jene pôsobiaceho Georga Wilhelma Friedricha Hegla no u stále mladého pruského dôstojníka pravdepodobne pomohla formovať jeden z jeho základných konceptov: absolútnu vojnu. Nie je správne ju zamieňať podobným pojmom, totálnou vojnou, za ktorý vďačíme až hrôzam 20. storočia. Absolútna vojna bola pre Clausewitza filozofickou konštrukciou, abstraktnou ideou nespútanou žiadnym reálnym obmedzením, či už ľudským alebo prírodným.

Jeho ranné myslenie, malo za následok podstatnú časť jeho budúcej reputácie ako militaristu, mahdího más a apoštola absolútnej vojny. Zdôrazňovalo, že úlohou vojny reálnej, má byť čo najviac sa priblížiť jej ideálnej, absolútnej forme. Cieľom vojny má byť úplne zničenie protivníkovej armády. Je tu vidno aj odkaz Jeny, aj náznaky cesty, ktorá k totálnej vojne povedie. Preto je potrebné zdôrazniť abstraktnosť absolútnej vojny. Reálna vojna je vždy obmedzená politickým cieľom (podrobenie si nepriateľa, či len vyjednávanie z pozície moci?), geografiou, počasím, ľudským elementom, a mnohými ďalšími faktormi, ktoré Clausewitz pomenoval ako trenie. Vo vojne "všetko vyzerá jednoducho, potrebné vedomosti nevyzerajú pozoruhodne, strategické možnosti sú také zrejmé, že v porovnaní s nimi má najjednoduchší problém vyššej matematiky pôsobivú vedeckú dôstojnosť. Keď sa vojna skutočne odohrá, ťažkosti sa stanú jasnými, ale stále je nesmierne ťažké opísať neviditeľný, všadeprítomný prvok, ktorý spôsobuje túto zmenu pohľadu." Vo vojne sa všetko zdá jednoduché, ale nič nie je také náročné, ako jednoduché činnosti. K tomuto pohľadu sa dopracoval ako praktik, ktorý sa nebál svoje remeslo teoreticky uchopiť.

Navyše, aj jeho ranné skúsenosti s malou vojnou, ako aj neskoršie prežitky opotrebovácích ťažení formovali obraz vojny, ktorá bola niečím komplexným, často neheroickým a náročným. Avšak spektakulárnosť Napoleonovho víťazstva v ňom zanechala nezmazateľnú stopu.

Reforma a vzostup

Po uzavretí Tylžského mieru v lete 1807 bol Clausewitz prepustený z francúzskeho zajatia, ktoré trávil, ako dobové zvyklosti povoľovali na čestné slovo dôstojníkov, prevažne cestovaním s pruským princom Augustom po Francúzsku a Švajčiarsku. Po návrate do Pruska sa spojil so svojimi učiteľmi a priateľmi Scharnhorstom a Gneisenaom. Tí ho pribrali do živelného hnutia takzvanej vojenskej reformy, jedného z aspektov všestrannej snahy znovu pozdvihnúť porazené Prusko. Reforma totiž narážala nielen na odpor Napoleona, ale aj konzervatívnych kruhov v armáde a v okolí kráľa, ktoré síce mali zásadný podiel na porážke uštedrenej ich kráľovstvu, avšak odmietali akékoľvek “pokrokárstvo,” ktoré by mohlo ohroziť ich mocenské postavenie a predstavu správneho spoločenského poriadku. Porážka však bola natoľko úplná, Prusko stratilo skoro tretinu územia, obzvlášť bohaté provincie v Porýní, že zmena sa ukázala ako nevyhnutná.

Clausewitz získal miesto lektora na Vojenskej akadémii (Kriegsakademie), kde vyučoval taktiku malej vojny a ďalšie predmety “z praxe.” Bol tiež povýšený do hodnosti majora a začal sa naplno podieľať na reforme skostnatenej a pokorenej pruskej armády.  Zároveň bol jedným z architektov pruskej zemebrany – Landwehru. Táto pruská “druhá armáda” mala za úlohu mobilizovať do zbrane ďalšie vrstvy obyvateľstva, ktoré budú motivované vlastenectvom a láskou k národu, čo úplne nenadchlo konzervatívne, monarchistické kruhy. Nemecko a nemecký národ boli v danej dobe kultúrne, nie politické pojmy. Avšak reakcia na nacionalizmus francúzsky, sprievodný jav francúzskej revolúcie a Napoleonových víťazstiev, bol vznik nacionalizmu nemeckého. Ten bol síce primárne protifrancúzsky, avšak rovnako ohrozoval aj staré režimy postavené na legitimite panovníkov, bez ohľadu na vôľu ľudu a národa. Konflikty 1792–1815 boli vojnami národov v zbrani, vojenskou revolúciou, ktorú nespôsobila technologická zmena, ale zmena politická. To vnímali pruskí reformátori, vrátane Clausewitza. Vojna nebola niečo autonómne, mimo politiku a spoločnosť, bola len ich prejavom pomocou aplikovanej moci a násilia.

Vďaka jeho schopnostiam, ale aj patrónom, sa zlepšila aj Clausewitzova osobná situácia. Okrem výuky získal na Scharnhorstovo doporučenie miesto vojenského vychovávateľa korunného princa, budúceho pruského kráľa Fridricha Wilhelma IV., ako aj jeho mladšieho brata, tiež budúceho kráľa a prvého cisára zjednoteného Nemecka, Wilhelma I. Je treba zdôrazniť, že ich vzťahy neboli veľmi vrelé, pozícia oficiálneho tútora bola dôležitejšia pre Clausewitzovo spoločenského postavenie, než pre intelektuálny rozvoj následníka trónu. Po rokoch prekážok mu novozískaná prestíž umožnila prekonať námietky matky jeho vyvolenej Marie von Brühl. Carl a Marie sa zosobášili v roku 1810. Zároveň sa Clausewitz v tejto dobe stal autorom jednej z jeho doteraz najznámejších esejí, Najdôležitejšie zásady vedenia vojny na doplnenie mojich lekcií s Jeho kráľovskou výsosťou korunným princom (Die wichtigsten Grundsätze des Kriegführens zur Ergänzung meines Unterrichts bei Sr. Königlichen Hoheit dem Kronprinzen),  známejšej pod omnoho kratším názvom Princípy vojenského umenia.

V nej didaktickým spôsobom zhrňoval mnohé základné koncepty, ako napríklad význam vojenského génia, definíciu taktiky a stratégie, či interakciu útoku a obrany, ktoré neskôr rozvinul vo svojom opus magnum, O vojne. Je to však stále dielo mladého Clausewitza, fascinovaného Napoleonovými najskvelejšími ťaženiami, rozhodujúcimi bitkami a ničím neobmedzenou vôľou k víťazstvu. Vypracovanie tohto diela však bolo podmienené osobným sklamaním a bolo tiež Clausewitzovým posledným činom vo pozícii vychovávateľa korunného princa.

Rebélie a ťaženie v Rusku

Pre svoj nesúhlas so spojenectvom Pruska s Napoleonom vstúpil ako štábny dôstojník do armády ruského cára. Písal sa rok 1812 a Veľká armáda vytiahla na východ. Reformné hnutie bolo v Prusku zastavené na francúzsky nátlak, keďže bolo jasné, že bude viesť k mocenskej obnove pokoreného kráľovstva. Keď však Napoleon donútil pruského kráľa k podpisu ponižujúcej zmluvy, ktoré cieľom bolo poskytnutie pruského územia a pruského pomocného zboru na útok proti Rusku, Clausewitz nebol sám, ktorý opustil pruskú službu. Medzi prvými bol jeho učiteľ, v tej dobe do ústrania vyštvaný Scharnhorst. Avšak Clausewitz sa dopustil do budúcna problematického kroku a to spísania memoranda panovníkovi, v ktorom svoj čin odôvodnil vlasteneckou povinnosťou. Máloktorý vládca vníma pozitívne, ak je lojalita preukázaná vyššej hodnote, než je on sám.

Hoci Clausewitz nevedel rusky ani slovo, v cárskom štábe nešlo až o tak zásadný problém. Aj keď nemohol veliť jednotkám v boji, dôstojnícka kultúra neskorého osvietenstva bola značne kozmopolitná, navyše v cárskej armáde existovala výrazná klika dôstojníkov a generálov okolo ruského veliteľa Barclaya de Tollyho, ktorí boli pôvodom pobaltskí Nemci. Pre Clausewitza sa našli rôzne adjutantské pozície v štábe a stal sa tak svedkom jedného z najväčších ťažení napoleonských vojen. 24. júna 1812 viac ako 600 000 mužov (zhruba polovica nefrancúzov zo satelitných a viac či menej ochotných spojeneckých štátov vrátane Pruska) Napoleonovej Grande Armée začalo prekračovať rieku Neman. Bola to najmocnejšia bojová sila, akú kedy svet dovtedy videl, pod velením muža, ktorého sám Clausewitz považoval priam za boha vojny. Ich cieľom bolo stretnúť v poli a poraziť ruské vojská, a donútiť tým cára Alexandra I. k, Napoleonom diktovanému, mieru. Ako u Jeny.

Niekoľko mesiacov neskôr, 6. septembra 1812 sa u Borodina odohralo veľa vecí, len nie rozhodujúca bitka o akej sníval francúzsky cisár a aká fascinovala mladého Clausewitza. Nerozhodný, avšak krvavý opotrebovávací boj skončil kontrolovaným ruským ústupom. O niekoľko týždňov neskôr 100 000 Francúzov obsadilo opustenú a horiacu Moskvu, pričom nedosiahli ani veľké víťazstvo, ani ruskú kapituláciu. Pochod na veľké vzdialenosti v prachu, horúčave, chlade a bahne vojakov vyčerpal, čím sa stávali náchylní na choroby ako týfus, ktoré ich kosili viac než nepriatelia. Ruskí vojaci trpeli rovnako, extrémy počasia a choroby sú smrteľné pre obe strany bojujúce v nepriateľských podmienkach. Avšak útočník sa vždy vzďaľuje od svojej logistickej podpory a vyčerpáva sa, zatiaľ čo obrancov odpor, ak nie je porazený v boji, silnie. To si uvedomil Clausewitz ako budúci teoretik, a počas márneho čakania aj sám Napoleon, ako vojvodca.

Zásobovanie a štáby zlyhali, ruské vojská, kozáci a partizáni  hnali trosky hrdej armády zdevastovanou krajinou. Správy o ústupe sú katalógom hrôz, ktoré vyvrcholili prechodom nezamrznutej rieky Bereziny, ktorej bol Clausewitz svedkom a o ktorej podal dodnes znepokojivú správu. Sám Napoleon opustil svojich mužov a utekal na západ.  Potreboval zmobilizovať otrasený vojensko-byrokratický aparát francúzskeho cisárstva aby mohol postaviť nové vojská o ktorých vedel, že ich bude potrebovať v nadchádzajúcich bojoch. Tie sa očividne dali rozhodnúť aj inak, ako skvelými manévrovacími víťazstvami behom jedného dňa pod krvavým slnkom. Týmito nástrojmi bola opotrebovávacia vojna, vyčkávanie, malá vojna (Kleinkrieg) a ľudová vojna (Volkskrieg). A hlavne sa ukázalo, že vojna bez politického cieľa nemôže dosiahnuť víťazstvo. Lebo víťazstvo nie je cieľom, iba prostriedkom. Na tieto lekcie Clausewitz nezabudol. A v poslednom akte vojen rozpútaných v roku 1792 mal sám hrať aktívnejšiu úlohu.

Od Tauroggenu k Wawre

V ruských službách sa Clausewitz prejavil nie ako veliteľ, ale prekvapivo ako diplomat.  Bol totiž jedným z hlavných aktérov vo vyjednaní Tauroggenskej konvencie, ktorá nakoniec znamenala prechod Pruska na stranu protifrancúzskej koalície. Spojenecká zmluva s Francúzskom prinútila Prusko nasadiť do neslávneho ťaženia jeden armádny zbor pod velením Yorcka von Wartenburga. Ten sa vyhýbal priamym stretom s ruskými silami, avšak jeho naliehanie na pruského kráľa, aby sa postavil Napoleonovi nikam neviedlo. Clausewitz bol sprostredkovateľom dohody, ktorá 30. decembra 1812 umožnila Yorkcovi pri Taurogene (dnes na území Litvy) prejsť so svojimi silami na stranu protinapoleonskej koalície. K Yorckovi sa pridali stavy Východného Pruska v Königsbergu a Clausewitz, stále v cárových službách, pomáhal organizovať a vyzbrojovať východopruský Landwehr. Pruské kráľovstvo zaviedlo všeobecnú brannú povinnosť a pre Nemecko sa začali vojny za národné oslobodenie.

Fridrich Wilhelm III. nakoniec vypovedal Francúzsku vojnu a začalo sa rozhodujúce dejstvo koaličných vojen proti Francúzsku. Clausewitz sa pokúsil znovu vstúpiť do pruských služieb. Narazil však na kráľovu nevôľu, keďže ten a kruhy okolo dvora mali stále v živej pamäti jeho memorandum a považovali Clausewitza za nebezpečného liberála. Preto sa frustrovaný dôstojník zúčastnil bojov o Nemecko ešte v ruskej uniforme. Bojoval po boku Scharnhorsta v bitkách u Lützenu, a neskôr aj u Bautzenu. Po Scharnhorstovej smrti následkom zranení, ktoré útržil keď viedol jazdecký útok na francúzske karé, slúžil Clausewitz ako styčný dôstojník medzi ruskou armádou a pruským maršálom Gebhardom Leberechtom von Blücherom počas lipského ťaženia. Clausewitz bol v ruských službách povýšený na podplukovníka a ako náčelník štábu ruso-nemeckej légie. Táto jednotka, platená ruským cárom, ale verbovaná v Nemecku,  slúžila ďaleko od hlavných bojísk a hlavne kryla jedného z Napoleonových posledných spojencov, Dánsko. Clausewitzovi bolo umožnené vrátiť sa do služieb svojej vlasti až po týchto kampaniach. Získal však dôležité povedomie o význame spojeneckej politiky a vedenia koaličných kampaní, kde sa záujmy líšia a velenie je často nejednotné.

Napoleon bol donútený abdikovať a vo Viedni sa zišiel kongres, ktorý mal rozhodnúť o osude Európy. Avšak Napoleon sa vrátil. Ak bola Napoleonova porážka v rokoch 1812 až 1814 pre francúzskeho cisára tragédiou, jeho stodňový návrat bol, napriek budúcej mýtotvorbe, fraškou. Spojené sily európskych mocností by ho skôr či neskôr rozdrvili, to že sa to stalo už u Waterloo, bola len zhoda náhod. Posledné ťaženie boha vojny však bolo príležitosťou pre Clausewitzovu plnú rehabilitáciu. V roku 1815 bol opäť prijatý do služieb pruského generálneho štábu a bol vymenovaný za náčelníka III. armádneho zboru generála von Thielmanna, ktorý bol súčasťou armády maršála Blüchera. Clausewitz sa účastnil bitky u Ligny, prológu k Waterloo. A v momentoch, keď bol u Waterloo spečatený Napoleonov osud, bojoval III. zbor na extrémnom ľavom krídle spojeneckých síl, proti dvojnásobne väčším silám pod vedením maršala Grouchyho. Ten sa napriek populárnym predstavám nestratil, avšak zatiaľ čo sa Napoleon neúspešne pokúšal preraziť spojenecký stred pred Waterloo, tak Grouchy bol u Wawre zdržaný zarputilým odporom Thielmannových jednotiek. Šlo o posledné boje napoleonských vojen a Clausewitz bol pri nich.

Napoleon bol porazený a v Európe zavládol mier. Avšak Clausewitzov osud, ako aj príbeh jeho diela, ešte neboli uzavreté.

Pokračovanie nabudúce

Michal Cáp